Keď som mala 15 rokov, predstavovala som si, ako leto po maturite prestopujem celú Európu, budem veľa v prírode a jednoducho to bude leto môjho života… Čím sa však tento okamih blížil, tým viac som si uvedomovala, že to nepôjde. Prvé vyhorenie, desiatky odprednášaných hodín, koniec školy, dva týždne na Ukrajine a odchod do Belgicka za letnou prácou.

Keďže ste si na Instagrame vypýtali aj občasné Life Update články, dnes sa pokúsim zhrnúť posledných šesť mesiacov. (január 2019-jún 2019) Nezačnem ale chronologicky, no tematicky. Chcela som cestovať, a vlastne aj cestujem…

Dvojtýždňová túlačka Ukrajinou

Moje pubertálne cestovateľské sny však nezostali vynechané úplne! Vlastne som odišla skôr, ako som dostala maturitné vysvedčenie. Čo na to môžem povedať… Túlavé topánky mám. Dvojtýždňové túlanie sa naprieč Ukrajinou bola moja najväčšia jazyková skúška. Kedysi som sa učila rusky a poľsky, čo mi poslúžilo ako základ komunikácie s Ukrajinčanmi. Takýto vymyslený jazyk nás sprevádzal úplne všade, keďže slovensky nerozumeli a anglicky nevedeli.

Ukrajina nie je preplnená turistami (teda okrem Černobyľu), no podľa mňa si zaslúži väčšiu pozornosť. Tak ako aj Slovensko, samozrejme. No a ak tam plánuješ cestu, vykašli sa na plánovanie. Najviac si ju vychutnáš, keď sa budeš len tak túlať, a nestresovať, kedy a kde máš byť.

Večer v krčme s domácimi

Jeden večer v Kamianets-Podilskyi sme sedeli na kvase v krčme pri stanici…
Nemali sme už moc čo robiť, keďže to bolo malé mestečko a pobehali sme ho už cez deň. Vlak nám ale išiel až o polnoci a tak sme museli čakať.
S veľkými batohmi vedľa seba, jedli sme kilo jahôd, ktoré sme kúpili na trhu. Pre dokonalý ,,tourist look” nám chýbal už len foťák v ruke.

Prišiel k nám domáci, a spýtal sa, čo pijeme. Priniesol pivá, limonádu, arašidy a odišiel. Po chvíli sa vrátil a pozval nás k stolu, kde sedeli aj jeho dvaja kamaráti. Boli tam ďalšie pivá, nejaká domáca, klobásy, krabie tyčinky… Jedlo ani alkohol nič pre mňa, no kamoš bol spokojný. Rozprávali sme sa v ,,tom vymyslenom jazyku” asi hodinu, keď padla otázka: Videli ste už náš hrad potme? Keďže MHD už nefungovala, a pešo by to bolo na vyše hodinovú prechádzku (len cesta tam), nemali sme šancu sa tam dostať, aj stihnúť polnočný vlak.

Nastúpili sme do auta, vraj to musíme vidieť. ,,Chcete vidieť univerzitu?” otočil sa k nám šofér počas cesty. Nebola som si úplne istá. Veď vonku je tma, desať hodín preč, všetko je zavreté a… Ale dobre, je to nejaká pekná budova? Alebo čo uvidíme? Zastali sme. Šofér niekomu zavolal a dal nám pokyn vystúpiť. Dvere univerzity sa zvnútra otvorili, zažlo sa. Previedli nás chodbami, ukázali nám niekoľko učební, hlavnú sálu pre významné udalosti, a šli sme naspäť. Vrátnik za nami opäť zamkol a my sme pokračovali v ceste na hrad.

Okrem vysvieteného hradu (ale iba zvonka) nás vzali do lesa, kde bola veľká socha bieleho jeleňa. Aj nám hovorili legendu, ale na úplné porozumenie náš vymyslený jazyk nestačil, tak vám ju nechcem zle interpretovať. Nakoľko čas pokročil, vzali nás naspäť na stanicu. No vraj ešte musíme ísť na jedno rozlúčkové. Rovnaký scenár ako pred univerzitou. Šofér vytiahne telefón, po chvíli pribehne chlapča, otvorí už zavretú krčmu a obslúži nás.

Doteraz neviem, čo to bolo za chlapa. Čím viac som sa to snažila zistiť, tým viac bol nahnevaný… Tak som to nechala tak. Pre istotu. Vďaka nim nám však večer prešiel oveľa rýchlejšie, a rozhodne je na čo spomínať. Keď sa raz vrátime, máme ho vyhľadať. Niečo mi hovorí, že to nebude také ťažké…

Správajú sa takto ku všetkým turistom? Vraj nie, vraj sme prví. Pôsobili sme sympaticky a chceli nás viacej spoznať. Ale potom sa s nami dobre zabávali, tak nám spravili aj výlet. Vraj sa im páčilo, že sa zaujímame o ich kultúru, ovládame aspoň pár fráz a čo najdôležitejšie, pohotovo reagujeme na národný pozdrav: Слава Україні! Героям слава! . (Sláva Ukrajine! Hrdinom sláva!) Teda, tak vraveli oni. Je to pre mňa ďalší dôkaz, že sa oplatí si niečo načítať pred odchodom do krajiny.

Domáci – priateľský zdroj informácií

Mimochodom, odporúčam navštíviť múzeum v dedinke
Žovkva
pri Ľvove. Je to pekne zachovaná dedina ktorá dýcha históriou, no a domáci vám ju budú vedieť ešte viac oživiť. Múzeum sa nachádza v radničnej veži, vlastne len na schodisku ale je nabité neskutočným množstvom informácií (bez zbytočných kecov a dlhého čítania), atmosférou a autentickými vecami. Hovorí o všetkých vojnách, ktorými si Ukrajina prešla, včetne terajšej – o Krym. Pracuje tam manželský pár, a muž sa tak teší zo zahraničných turistov, že vás kľudne zoberie na prechádzku dedinou, v kostole ukáže skrytú miestnosť alebo porozpráva historky. Potom zmizne skôr, ako sa mu stihnete poriadne poďakovať…

V stredoveku stál prostred námestia Žovkvy ,,stĺp hanby”. Storočia neskôr postavili na presne tom istom mieste Leninovu sochu. Keďže nie sú zvyknutí na zahraničných turistov, na takéto informácie potrebujete domácich. Napríklad toho pána z radnice 😉 .

Koniec stredoškolskej éry

O Ukrajine by som vedela písať oveľa viac, ale to nie je dnešnou témou. (Ak chceš viac, daj mi vedieť do komentára 😉 ) Asi najviditeľnejšia zmena za posledného pol roka je ukončenie strednej školy. Celý rok sami striedali len dva pocity: ,,veď to je len ďalší rok, čo z toho robia vedu?!” a ,,to akože fakt po ôsmych rokoch odídem zo školy?”. Študovala som na osemročnom jazykovom gymnáziu v Nitre, z čoho šesť rokov som tam aj bývala na stredoškolskom internáte. Aby som pravdu povedala, neviem, či by mi stačili obe ruky na to, aby som spočítala moje ,,pokusy o útek”. Mala som pocit, že škola mi nedáva to, čo by som potrebovala a že intrák je viac väzenie, ako študentský domov. (Vychádzky do ôsmej a tak…) Posledné dva roky som sa však nevedela predstaviť spokojnejšia na inom mieste.

Paradoxne mi škola aj internát dali slobodu a dôveru. Slobodu v tvorbe, prejave a keď som sa naučila počítať hodiny, ktoré môžem vymeškať a neprepadnúť, tak aj v cestovaní. Pred rokom som totiž strávila šesť mesiacov prácou vo Francúzsku, a po tomto zážitku sa mi moc nechcelo sedieť v lavici. Keďže sa často pýtate, ako je to možné, tak: Mala som vybavené individuálne štúdium. V lete som spravila komisionálne skúšky zo 14 predmetov (vrátane telesnej!) a pokračovala do maturitného ročníka. No a tu si vieš prečítať, ako som si našla prácu v zahraničí.

Práca, ktorá ma bavila aj dávala zmysel

Veľmi dobre si pamätám ten moment, kedy som prvý krát vstúpila do kancelárie Nitrianskeho centra dobrovoľníctva. Mala som 15 rokov a dozvedela som sa o nich vďaka spadnutej nálepke na zemi. Vtedy tam okrem iných pracovali aj dve vysokoškoláčky, a ja som si povedala, že tú prácu chcem aj ja. V deň mojich 18-tich narodenín som podpisovala nástup do zamestnania.

Pravidelne som prednášala na školách o dobrovoľníctve a jeho možnostiach v Nitre. Keď si spätne zhodnotím priebeh prvej a tej poslednej, vidím obrovský posun… Ale stresujem stále rovnako. Mala som možnosť odprezentovať svoje skúsenosti, schopnosti ktoré som nadobudla a diskusie, ktoré vznikli po prednáškach ma nabíjali energiou na niekoľko dní. A vaše správy, v ktorých ste mi zdieľali vaše skúsenosti, ešte viac.

Okrem toho som vyskúšala pracovať online, a vďaka tomu sa mi utvrdil výber vysokej školy. Ozaj, to je ďalšia vec… Veľké neznámo môjho výskytu a pôsobenia od septembra už nie je tak neznáme. Nastupujem na UTB v Zlíne!

Život na vidieku v Belgicku

Už to sú dva týždne, čo tu, ehm, bývam. Momentálne pracujem ako au-pair pre rodinu, ktorá má štyri deti, no dve z nich sú na prázdninách u starých rodičov, tak to nie je až také náročné. Oproti životu vo Francúzsku je to riadna zmena. Nie len výchova detí, celkový život rodiny, ale aj prostredie. O Francúzsku mi tiež vraveli, že žijú v malom meste… To ,,malé mesto” bolo v skutočnosti veľké ako takmer polovica Bratislavy. V Belgicku to znamená, že okolo dvoch ulíc, ktoré tvoria dedinu, nie je nič okrem potoka, polí, kráv a koní.

Ale je to tu krásne. Ten potok je čistučký, s deťmi sa doň chodievame kúpať. Večerné korčuľovanie na prázdnych cestách naberá úplne iný rozmer a väčšinou ma počas toho pozorujú srnky z lesa. Mám pocit, že napriek tomu ako som uprostred ničoho, všade to je blízko. O dve a pol hodiny som v Bruseli, o hodinu v Luxemburgu, no a od Francúzska ma delí pol hodina.

Aby všetko nebolo perfektné…

Samozrejme, že nič nie je perfektné, a chcem byť skutočná – aj so všetkým tým zlým. Začiatok tohto roku bol veľmi náročný. Keď som sa po troch mesiacoch odhodlala vyhľadať odbornú pomoc, bolo mi diagnostikované vyhoretie, a vraj som mala prísť skôr.

Bolo to obdobie, kedy som nemala energiu absolútne na nič. Ani dýchať. Tri dni som nepociťovala absolútne hlad a tým pádom ani nejedla. Vôbec. Po príchode do školy ma čakalo miesto “ahoj” len ,,vyzeráš hrozne”. Ďakujem. Čo na to viac povedať? Cítila som sa dva krát horšie.
Zápis z toho obdobia: Každé ráno bojujem sama so sebou, prekonávam sa, aby som šla do školy, banky, práce, kamkoľvek… Aby som vôbec vstala z postele. Som schopná prespať 16 hodín a stále sa cítiť unavená a zaspávať na vyučovaní. Horko-ťažko komunikujem s ľuďmi, utápam sa v myšlienkach a dokonca sa aj hýbem ťažšie. Moje telo nevládze a ja by som ho mala počúvať. Som však obklopená ľuďmi, ktorí mi hovoria ,,Wau, ty máš skvelý život, musíš byť tak šťastná”. Akože, hej – som šťastná. Milujem všetko čo robím – inak by som to nerobila… A práca je to, čo ma napĺňa. Keď vidím výsledky svojej práce je to, čo mi dáva zmysel.

Práve v tom bol problém. O mesiac neskôr mi nič nedávalo zmysel. Ešte som len prišla do práce, už som si priala aby bol večer a zavtárali sme. (pozn. autora: Mala som dve brigády a dve školy naraz. Prednášky boli v pohode, tu sa bavíme o tej druhej.) Aj keď som vstala o šiestej ráno, ležala som na posteli a pozerala do stropu ďalšie dve hodiny. Bez pohnutia. Meškala som kamkoľvek… Plánovanie nákupu, aby som mala čo jesť zabrala niekoľko dní a aj tak som ho ešte odložila. Začala som rýchlo chudnúť, emočne som bola nestabilná (oveľa viac ako zvyčajne, haha), bola som schopná preplakať niekoľko hodín a celkovo som sa cítila ako paralyzovaná, alebo ako na zlých drogách. Sú to neopísateľne zlé pocity, ktoré ma reálne obmedzovali. Som rada že som sa nakoniec odhodlala vyhľadať pomoc – čo by som bez pomoci kamarátov nespravila.

Preto ak si všimneš u niekoho vo svojom okolí zmeny v správaní, ponúkni mu, že ho vypočuješ. Daj mu vedieť, že tu si preňho. A že ti môže veriť.

Čo teraz?

Ak chceš byť ďalší mesiac viac v obraze, sleduj ma na Instagrame, a nebudeš musieť čakať na ďalší life update. 😛 Rovnako tam nájdeš vo výbere story aj viac informácií o pobyte v Černobyle, o vyhoretí, ale aj o sokoliarstve, a teda prečo sova nie je mačka.

Alebo mi na seba nechaj kontakt a ja ti napíšem, keď bude nový článok online.

Budem rada za tvoj feedback v komentároch, či sa ti takýto formát páči. 😉

(Visited 84 times, 1 visits today)

0 Comments

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.